O autorke

Gabriela Kocmálová

Autorka psychologických príbehov, podnikateľka, projektová manažérka a mama.

Píšem o ľuďoch, ktorých nemožno jednoducho rozdeliť na dobrých a zlých. O vzťahoch, v ktorých samotná láska nestačí, a o rozhodnutiach vyrastajúcich zo strachu, viny, túžby či potreby kontroly.

Zaujíma ma to, čo človek ukrýva pod povrchom. Dôvody, ktoré ho formujú, hranice, ktoré chráni alebo prekračuje, a následky, pred ktorými sa nedá navždy utekať.

Nie som iba autorka

Písanie je dôležitou súčasťou môjho života, nie však jeho jedinou náplňou. Väčšinu dní prepínam medzi tvorivosťou, zodpovednosťou, rozhodovaním, riešením problémov a úplne obyčajným každodenným životom.

Práca ma naučila premýšľať v súvislostiach, hľadať riešenia a dotiahnuť myšlienku do konkrétnej podoby. Materstvo ma trpezlivosti zatiaľ úplne nenaučilo. Skôr mi každý deň pripomína, koľko jej ešte potrebujem.

Byť mamou autistického dieťaťa a zvládať väčšinu vecí sama nie je vždy pokojné, nežné ani inšpiratívne. Často som prepracovaná, unavená a fungujem najmä preto, že jednoducho musím. Zároveň sa učím vnímať, že každý človek prežíva svet vlastným spôsobom a že za správaním, ktorému na prvý pohľad nerozumieme, môže byť potreba, strach alebo preťaženie, ktoré nevidíme.

Tieto skúsenosti od písania neoddeľujem. Práve z nich vyrastá spôsob, akým pozorujem ľudí, ich správanie, vzťahy a rozhodnutia. Zaujíma ma rozdiel medzi tým, ako človek pôsobí navonok, a tým, čo sa v ňom odohráva v skutočnosti.

Nie som iba autorka. Som človek, ktorý sa snaží rozumieť svetu, fungovať v ňom a zároveň zachytiť v príbehoch to, čo sa nedá vyriešiť jednoduchou odpoveďou.

Takí, ktorí dokážu milovať a zároveň ublížiť. Túžia po blízkosti, no boja sa ukázať vlastnú zraniteľnosť. Chcú niekoho chrániť, ale niekedy pritom prestanú rešpektovať jeho slobodu. Navonok pôsobia sebaisto, hoci ich rozhodnutia často vyrastajú zo strachu, viny alebo potreby kontroly.

Zaujíma ma, čo sa v človeku odohráva skôr, než urobí rozhodnutie, ktoré už nemožno vziať späť. Čo si pred sebou ospravedlňuje, pred čím uniká a čoho sa drží, aj keď mu to ubližuje.

Pri písaní ma nezaujíma iba to, čo človek urobil. Zaujíma ma, čo ho k tomu priviedlo, čo svojím konaním spôsobil a či je pripravený niesť následky.

Chcem rozumieť jeho motivácii, nie však používať jeho bolesť ako výhovorku pre bolesť, ktorú spôsobí iným.

Ľudia často hovoria niečo iné, než skutočne cítia. Skrývajú strach za hnev, neistotu za kontrolu a túžbu po prijatí za predstieraný nezáujem. Práve rozdiel medzi tým, čo človek ukazuje navonok, a tým, čo prežíva vo vnútri, je pre mňa jedným z najzaujímavejších miest príbehu.

Nechcem písať postavy, ktoré sú iba sympatické alebo ľahko obhájiteľné. Chcem písať ľudí, ktorým možno rozumieť aj vtedy, keď s nimi nesúhlasíme. Pretože pochopiť človeka neznamená zbaviť ho zodpovednosti. Znamená to vidieť jeho rany aj rany, ktoré dokáže spôsobiť.

Čomu pri písaní verím

Verím, že človeku možno rozumieť bez toho, aby sme ospravedlnili všetko, čo urobil. Minulosť, trauma alebo strach môžu vysvetľovať jeho správanie. Nemôžu však automaticky vymazať zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil.

Preto nechcem romantizovať manipuláciu, kontrolu, násilie ani prekračovanie hraníc. Chcem postavy ukázať dostatočne zblízka na to, aby čitateľ videl ich zraniteľnosť, ale zároveň dostatočne pravdivo na to, aby neprehliadol následky ich konania.

Neverím na dokonalé postavy ani na lásku ako univerzálne ospravedlnenie. Láska sama osebe nerobí vzťah bezpečným. Niekedy je práve slovom, za ktoré človek ukryje strach, závislosť alebo potrebu vlastniť.

Chcem písať príbehy, ktoré neponúkajú pohodlnú odpoveď, ale prinútia čitateľa položiť si otázku, pred ktorou sa už nedá jednoducho uhnúť.